Anízové likéry

História

Tradícia liehovín s príchuťou anízu siaha ešte do staroveku, kde ho pestovali a používali na Blízkom východe, v Európe a ďalších regiónoch, vrátane výroby nápojov ako ouzo a raki. História anízového likéru je prepojená s jeho predchodcom, absintom. Absinth, obľúbený francúzsky destilát z 19. storočia, bol začiatkom 20. storočia zakázaný kvôli obavám z jeho účinkov a z vysokého obsahu alkoholu.

Tento zákaz viedol k vytvoreniu pastis ako legálnej alternatívy, nápoja, ktorý stále obsahoval anízovú príchuť, ale neobsahoval palinu. Pernod začal vyrábať svoju verziu tohto nového anízového likéru v roku 1928.

Paul Ricard oficiálne uviedol na trh svoju značku pastis v roku 1932 a založil spoločnosť, ktorá sa neskôr stala významným výrobcom.

Pastis si získal širokú popularitu, najmä v južnom Francúzsku, a zostáva klasickým letným nápojom.

Staroveký pôvod a iné anízové ​​likéry

Anízové ​​semená sa pestujú už tisíce rokov, spočiatku na liečebné účely v Egypte a na Blízkom východe, než sa dostali do Európy.

Nápoje s príchuťou anízu sa nachádzajú po celom svete s regionálnymi variáciami, ako napríklad:

Ouzo - grécky anízový destilát, ktorého názov sa spája s praxou označovania exportu priadky morušovej z 19. storočia nápisom „uso Marsiglia“ („na použitie v Marseille“) na označenie kvality.
Raki - tradičný turecký destilát s príchuťou anízu.
Arak - tradičný destilát s príchuťou anízu, obľúbený na Blízkom východe.
Sambuca - taliansky anízový likér.

Používanie anízu bolo v minulosti niekedy znakom statusu kvôli jeho vysokej cene.

Ako chutí anízový likér

Podáva sa najčastejšie s vodou a ľadom, pričom získava charakteristický mliečny zákal – tzv. louche efekt. Tento spôsob servírovania je nielen vizuálne atraktívny, ale aj zvýrazňuje jemnú arómu a bylinnú chuť. Anízové likéry sú ideálne ako aperitív pred jedlom či digestív po ňom, no výborne doplnia aj letné miešané drinky.